Európa okolo seba už dlho buduje myšlienku solidárnej spoločnosti, či už hovoríme jednotlivo o európskych štátoch, alebo o EU. Európa, starý kontinent, si zakladá na konvenciách o ľudských právach, o pomoci slabším a potrebnejším. Viedla zúrivý boj s USA, ukladala sankcie štátom, kde občania trpeli, pretože nemali to šťastie žiť v ideálnej (alebo idealistickej?) Európe. Vtedy sme všetci jasali, keď EU rozšírila v októbri 2014 sankcie voči Bielorusku pre nedodržiavanie ľudských práv. Pretože každý chce, aby sa zo sveta stalo humánnejšie miesto, podobnejšie Európe.
V čase najväčšej eskalácie utečeneckej krízy však boli tieto hodnoty a ideály opustené. Nie tak EU, ako jej občanmi. Boli opustené ľuďmi, ktorý pre tretí svet predstavovali symbol blahobytu a pokojného života, predmet závistí a akýsi sen. Pre mňa je to nevysvetliteľné a neospravedlniteľné. Sila tkvie v tom, udržať sa počas krízy a nie jej podľahnúť.
(O tom, či a aký veľký problém predstavujú utečenci pre ekonomiku a mier v Európe, chcem napísať ďalší článok do blogu. Jednak, aby som tento zbytočne nenatiahla na nečitateľnú ságu a tiež preto, že tento článok chcem uchovať ako podobu svojich osobných reflexii na danú situáciu. Tá by k faktom, štatistikám a prognózam nepatrila. Teraz chcem hovoriť o tom, prečo si myslím, že Európa podľahla strachu a nenávisti.)
Mám pár teórii. Prvá je, že sa jedná o prirodzený následok nedostatku pravdivých a overiteľných správ. To že sa internetom šíria hoaxy o tom, ako utečenci rabujú mestá a znásilňujú ženy, si snáď uvedomila už väčšina.
Myslela som si. Len včera som však natrafila na portáli právo.cz na správu o tom, ako v českom tábore Bělá- Jezová vypukla vzbura, pár utečencov utieklo a na nádraží zmlátili tehotnú ženu. V ďalšom článku zas anonym zahlásil, že banda utečencov napadla seniora. Článok bol vydaný a desil ľudí. Polícia však o ničom nevedela, ale čo je podstatnejšie, z tábora po vzbure nikto neušiel. Ľudom však stačila správa o tom, že v tábore bola nejaká vzbura a už sa internetom a denným tiskom (!!!) šírili nepravdivé správy.
A riešenie? Ľudia sami by si mali overovať pravdivosť a vierohodnosť článkov, ktoré si prečítajú. Neveriť správam potvrdeným anonymom alebo správam, kde už v titulkoch manipulujú s mienkou ľudí používaním expresívnych výrazov ako „apokalypsa“.
Viním českých (žijem v Prahe) a slovenských politikov z priživovania svojich populistických kampaní na strachu ľudí a tiež z toho, že sa občanov nesnažia upokojiť, ale nechávajú ich v strachu pred nebezpečnými „nelegálmi“. Je jasné, že ľudia budú utečencov odmietať, aj keď sa v prípade ČR a SR jedná o priam absurdne nízke čísla (Čechom hrozí 1500 a Slovensku 800), kým im niekto nevysvetlí, že nebudú žiť za dôchodky našich babičiek, ale z dotácii od EU (6000 eur na každého revokovaného utečenca) a že nie každý moslim ma po vreckách poschovávané mačety a bomby. Navyše, tí ľudia sami utekajú práve pred spomínanými radikálmi.
Tým som sa dostala k druhej teórií. A tou je strach z utečencov. Strach, že nám vezmú prácu, zabijú deti, zislamizujú vieru a podobne.
Nerozumiem tomu, prečo vláda, ako symbol ochrany záujmov krajiny v spolupráci s akademickou obcou nevedie otvorené diskusie s občanmi. Väčšina ľudí, nenávidiacich utečencov, nemá ani poňatia o tom, odkiaľ tí ľudia sú, pred čím utekajú a čo si prežili na ceste do raja v Európe. Posielajú ich domov, v lepšom prípade. Zeman, český prezident, nedávno prehlásil na adresu utečencov, že ich sem nikto nepozval. Ale v tom sa podľa mňa mýli, pretože my si vo svete robíme reklamu na šťastný európsky život. Tých ľudí, sem láka to naše pozlátko, to ktoré si pred nimi strážime, aby nám z neho náhodou ničo neubudlo. Keď hladnému ukážeš jedlo v ulici za rohom, nepôjde predsa na druhú stranu.
V Sýrii v súčasnosti prebieha jeden z najhorších vojenských konfliktov moderných dejín a bez pochýb najhorší v 21. storočí. Mestá su vybombardované, civilistom hrozí smrť takpovediac neustále a príchod do Európy nie je ani náhodou „riskantný výlet“ ako čítavam v diskusiách, ale boj o holý život. To isté platí o druhej najväčšej skupine utečencov, o tých z Eritrei, sužovanej najkrutejšou diktatúrou v modernom svete.
Ja vôbec neobhajujem prijímanie ekonomických imigrantov, v týchto časoch pre nich v Európe skutočne nie je miesto, no ľudia by mali vedieť, že tí sú posielaní naspäť. Ľudom by mal byť vysvetlený rozdiel medzi človekom, ktorý prchá pred vojnou (Sýria) a podľa medzinárodného práva má nárok na ochranu, tým, ktorý žiada o politický azyl, pretože v jeho zemi je diktatúra ohrozujúca jeho základné ľudské práva (Eritrea) a medzi Turkom, ktorý si na konci cesty predstavuje európsky blahobyt. Musíme predsa poznať, že tí ľudia potrebujú našu pomoc! Reakcie, ktoré vidím, sú však poväčšine o strachu, že prídeme o naše poctivo zaplatené dane, na úkor toho, že niekomu zachránime život. Čo s stalo so spomínanou európskou solidaritou?
Tretím hlavným problémom je nárast radikálnych názorov a nálad v spoločnosti. Tento problém považujem za najväčší, fenomén otvorenej nenávisti, založenej na pocite nadradenosti, ešte k tomu rasovo a náboženský motivovaný, je pre krajiny ako je Maďarsko a Slovensko smrteľný.
Zároveň je zvláštne, že takto radikálne vystupujú práve zeme, ktorých sa tento problém týka skoro najmenej (s výnimkou Maďarska). Čo vedie protestujúcich Čechov a Slovákov v bielych tričkách, keď sami nemajú s imigrantmi žiadnu osobnú skúsenosť? Integrovať pár stoviek imigrantov predsa nemôže byť pre niekoľko miliónový štát problém! Je to solidarita s Maďarskom? Po toľkých rokoch vzájomnej nenávisti sa skutočne spojíme na takomto prehnitom princípe?
Mrzí ma, keď čítam, ako ľudia z krajiny, na ktorú sa snažím byť hrdá, bez ostychu posielajú imigrantov do plynu! To je skutočné tak málo očividná paralelnosť s rasovou nenávisťou pred necelým storočím?!
Navyše ma nesmierne vytáča to naše typické generalizovanie. Sú to buď čierny Afričania, čo doma hrajú na bubny a celý deň bosí hrajú futbal, alebo moslimovia, najnovšie označený veľmi populárnym pojmom islámisti, ktorý prišli stavať mešity a sekať hlavy. Kde sa v nás berie tá nenávisť? Je to kvôli tomu, že sme si zvykli na naše životné štandardy, a títo ľudia nám pripomínajú, koľko toho môžeme stratiť? Zatvárame pred nimi dvere, pretože sa bojíme, že nás ich nešťastie alebo chudoba zasiahne. Strach sa šíri ako mor.
Opäť ako jediné riešenie vidím zlepšenie komunikácie medzi kompetentnými a verejnosťou. Sprehľadnenie situácie a vysvetlenie reálnej situácie. Je nerozumné udržiavať ľudí v strachu.
V závere by som chcela upozorniť na fakt, že utečenecká kríza pretrváva už niekoľko rokov, nás správy o nej intenzívnejšie zasiahli len prednedávnom, s niekoľkoročným sklzom. Pred troma rokmi sa utečencov báli aj bavorský Nemci, ktorý na nich dnes nedajú dopustiť. Veselý neboli ani Rakúšania, ktorý dnes jazdia na hranice Maďarska vlastnými autami, a utečencov odvážajú s sebe do Rakúska. Verím tomu, že aj my potrebujeme viac času a viac príležitosti pochopiť, že utečenci sú len ľudia, ktorý v živote mali menej šťastia ako my.
Ospravedlňujem sa, že nereagujem na komentáre v diskusii. Nie je to preto, že by som vás ignorovala, alebo že by som nezvládala konštruktívnu kritiku, mám však (z mne neznámych dôvodov zablokovaný prístup ku diskusii). Hneď, ako sa to dá dokopy, budem reagovať.
