Nízkonákladová rýchlopoznávačka Itálie

Autor: Paulina Cordova | 10.9.2015 o 17:56 | Karma článku: 4,37 | Prečítané:  639x

S M. sme po hodinách v autobuse vyliezli von, kúpili si u vodiča teplé pivo a nariekali sme, že tú cestu nezvládneme. Dopili sme pivo, sadli na svoje sedačky a v duchu sa modlili, aby zvyšných 14 hodín bolo lepších.

Lepších, ako tiedve predošlé. Boli sme na ceste do Talianska. Kam presnejšie, to sme ešte nevedeli, pretože plány sa menili doslova za pochodu (čas odjazdu deň pred odjazdom!!). Tušili sme, že to budú Benátky. Ak sa tešíte na nejaký cestopis, sklamem vás hneď úvodom. Bola to rýchlopoznávačka- štyri mestá s nepopísateľnou históriu sa nám otvárali pred očami ako Kódex Gigas a ten sa nám zabudchol vždy tesne predtým, než sme dočítali prvý riadok.

Nie som žiaden zberač pečiatok do pasu (dokonca som si zabudla aj občiansky), no tento výlet bol jednak dar pre mňa a M., ako poďakovanie za úspešné ukončenie inak neuspešného roka (môjho, M. je trochu šikovnejší), ale vzhľadom na to, že cez budúce leto plánujeme precestovať juh a juhozápad Európy, malá predprehliadka sa nám bude hodiť.

Teplé pivo, ospalý spolucestujúci, nedostatok jedla a dve (obe) série Twin Peaks na mňa s M. pôsobili lepšie, ako koňské sedatíva. Takmer celú cestu sme prespali v pozícii embryonálnej. Keďže nefungovala autobusová toaleta, mali sme možnosť prejsť sa (zafajčiť a kúpiť ďalšie piva) takmer každé dve hodiny. Výlet nebol veľmi ozdravný.

Benátky



Benátky sme porazili ráno o šiestej, hodinu predtým, než bolo v pláne, takže toto krásne mesto už od pol siedmej desila parta(ožralých) zombie. Videli sme skoro všetko, bohužial dovnútra sme sa dostali kvôli nedostatku času len výnimočne (po hodine čakania do Baziliky sv. Marka). Monštruózna stavba! Zanechala vo mne dojem, že čokoľvek stvorím, bude len o čosi viac, ako zrnko piesku na pláži. Ako pamiatku som si odniesla kus hnedého plátna (niečo medzi papierom a látkou), do ktorej som sa musela zahaliť, pretože moja prúderna sukňa bola príliš krátka.
 


Prvý deň som zúfalo hľadala svoj zápisník a ešte zúfalejšie som si uvedomovala, že si z toho dňa nič, čo nebude na fokách, nezapamätám. Jedine to, čo ostane vryté hlboko do pamäte.

Z prvého dňa si pamatám:
- stratila som zippak, moj zlatý zippák, ktorý mi zapadol do zlatavého piesku na pláži Lido
- plávala som, aj napriek svojmu panickému strachu z mora (netuším prečo a odkedy). Nechala som sa M. prekecat a nakoniec som sa v mori čvachtala ako morbídne veselý lachtan celé dve hodiny
- s M. nás vykopala agresívna Italka z jej pizzérie, pretože sme si dovolili požiadať o pizzu a sadnúť si na zahrádku bez toho, aby sme si objednali aj niečo k pitiu. Jej submisívny čašník so psím pohľadom nám navrhol dať si zabaliť pizzu so sebou
- pizzu sme jedli na schodoch s výhľadom na čínanov v gondolách
- prvý raz som sa pokúsila zjednať cenu (počula som, že tam na tom fičia ako hipíci na LSD) klobúku, ktorý stál 10eur. Kúpila som ho za 10 eur a ešte som sa ospravedlnila.



Verona

Z Benátok sme sa cestou na hotel zastavili vo Verone. Zápisník som si už so sebou vzala, ale s prekvapením som zistila, že z Verony som si tiež nezapísala nič. Možno to bude tým, ako zúrivo sme sa s M. snažili dostať k jedlu, pretože jedna pizza (25cm) pre dvoch nám po dvoch hodinách v mori rýchlo vytrávila. 


Z Verony si pamatám:
-  tony turistov, pravdepodobne to ale bude tým, že na rozdiel od Benátok, sme tam boli v atraktívnejšom, podvečernom čase
- maxitoast, ktorý sme s M. vymenili za istotu, že sa nestratíme, keď sme sa kvôli nemu odtrhli od skupiny
- dvojhodinové čakanie na dvoch zablúdilcov (tiež asi pátrali po jedle, na ktoré sme kvôli nabitému programu vôbec nemali čas) kvôli ktorým nám hrozilo, že nestihneme prísť na hotel a ďalšiu noc strávime v autobuse
- rýchlu prácu talianských carabinierov, našich stratených amigos našli rekordne rýchlo (podľa opisu korpulentná blondína a vychrtlý srílančan to nemohlo byť až také ťažké)
- krabičku cigariet a asi desať teplých gambrinusov na odstavišti pre autobus

 

Florencia

S M. sme sa rozhodli na vlastnú päsť oddelili od celkom nekompetentnej sprievodkyne a našej asi 50 člennej skupiny. Nemáme mapu ale vravíme sme si, že ak sa orientujeme v Prahe, budeme sa aj vo Florencii. Prvou zastávkou sú známe Florenské trhy - Mercanto di San Lorenzo, nachádzajúce sa okolo Baziliky sv. Lorenza. Máme orientačný bod. M. si kupuje opasok z "cow skin", ktorého cenu sa nám, narozdiel od môjho klobúku, zjednávať darí. Zo 45eur na 20 eur. Bola vykompenzovaná moja morálnu prehra z Benátok.
Presúvame sa na trhy s jedlom a to je niečo, na čo budem navždy spomínať s láskou. Len spomienka na to miesto oživí vôňu sušených paradajok, bazalky, rýb, korenia, čokolády, vína, dozretého ovocia a mnohého ďalšieho (olív, sýrov, salámov a prosciutta, balsamika...)


Sedíme v miniatúrnej reštaurácii vo Florencii, hneď zaMostom Zlatníkov. Aby starí taliani zabránili mäsiarom vyhadzovať zbytky mäsa do rieky Arno, zakázali usadiť sa na moste komukoľvek, okrem zlatníkov. Asi tušili, že oni zlato do rieky vyhadzovať nebudú. 
Ital, pravdepodobne majiteľ, vyzerá ako mix pravého toskánského mafiánskeho ňoumy a speváka sladkých talianských srdcebôľov. Drhne stoly tak precízne, až si okolie musí zo šiat vytriasať kusy odštiepeného dreva. Nesie nám extra lacné jedlo- za cestoviny s morskými plodmi, alebo pizzu, chcú 9 eur. Poučený z Benátok a vyprahnutý z toskánskeho počasia sme si každý dali jedno pivo. A potom druhé. Zdvorilo sme sa nespýtali na cenu.
Cestoviny boli s paradajkami a krevetami (dúfala som, že toskánsko pozná viac morských plodov), pivo bolo za 8 eur.
Nie som žiadnen strýček skrblík, ale pivo za 8 eur nepijem každý deň. Taliani majú navyše jeden pre nás zvláštny zvyk. Účtujú si príplatok za to, že si u nich sadnete a necháte sa obslúžiť- to znamená, že ak idete len na kafé, je lacnejšie a pre nich veľmi typické posadiť sa k baru alebo si kafé zobrať so sebou.
Takto sa náš účet za obed, ktorý nás pôvodne mal stáť 18eur, vyšplhal na niečo cez 50eur. Taliansko je aj tak super, vravím si, keď sa smutne pozerám do peňaženky a v hlave sa lúčim s ideou poobedňajšej zmrzliny.
Večer prichádzame na hotel, pri bazéne si otvárame fľašu vína, a zároveň sa tešíme a bojíme, čo si pre nás pripravil Rím.

Vatikán

Máme zvláštny zvyk. Autobus nás vždy vyhodí niekde úplne inde, než kam sa chystáme,a do mesta musíme dostať vlakom (Benátky, Florencia),no tentokrát nás zaviezol až do Ríma. Respektíve na konečnú zástavku metra, odkiaľ sa presúvame skoro hodinu, a vystupujeme neďaleko od Vatikánu.
Zakotvíme na Svätopeterskom námestí, kde sa začleníme do dlhej rady na vstup do Baziliky Sv. Petra. Odhadujem tak na dve hodiny. Vstup je zadarmo a verím, že pre mnohých ľudí má toto miesto tak veľký význam, že by neváhali zaplatiť ani nejakú horibilnú sumu. Začínajú sa sťahovať mračna. Vravíme si, že inak, ako búrkou, to nemôže dopadnúť, keď prídeme my dvaja s M. na tak posvätné miesto. Začína pršať. Hrmí. Vyzerá to na veľký hnev. Leje. Rada sa náhle prudko skráti, pretože väčšina pravoverných kresťaniek nezvláda predstavu, že ich Boh uvidí s rozmáznutým makeupom a zplyhnutými vlasmi.
My bežíme dopredu, kde čakáme asi 10 minút, kým nás, mokrých ako psov, pustia dovnútra. Boh má rad všetky svoje deti, suhcé, mokré, čierne, biele. Zahaľujem sa do svojho Benátkského plátna a obdivujem pápežov dom. 
Zaznel spev a ochranka (nie švajčiarska garda, tí stáli pred vstupom, ale regulérna SBSka v čiernych sakách) upozorňovala ľudí, že sa musia hýbať, že nesmú zastavovať na mieste a rozhliadať sa. Stále v pohybe. Upozorňovala ich, pretože ten spev vychádzal z úst muža v bielom habite a červenou tiárou. Dodnes nevieme, či nám vtedy vážne nespieval sám pápež.

Rím

Sedíme na krásnej zahrádke (ak sa tak dá nazvať asi šesť stolov nedbalo vyhodených medzi chodník a cestu).S výhľadom na Koloseum, kam som po celom dni na Rímskom slnku už nemala silu ísť. S M. si vravíme, že ak tu pivo stojí len 4 eura, za servis zaplatíme raz toľko. Sme posledný deň v Taliansku, tak si dáme každý dve piva + M. jedno extra, pretože on občas pije za dvoch. 
Bar sa volá "Coming out" a áno, je to gay bar. Je to zrejmé z názvu, z dúhovej ceduľky nad vstupom a z teplej obsluhy. Nemyslím to zle, sú to najpríjemnejší čašníci, akých som kedy stretla. Mladý chlapci, ktorý vrhajú odzbrojujúce úsmevy na všetky strany, bavia detskú klientelu (asi šesťročný chlapec skoro spadol zo stoličky, tak sa smial) a celkove vytvárajú veľmi príjemnú atmosféru. 


Keď okolo prechádzajú dve korby,klasické česko/slovenské diskotékove mlátičky gayov, automaticky mám blbý pocit okolo chrbtice. Oni sa však na bláznivých čašníkov priateľsky usmejú a sľúbia, že prídu nabudcúce. PREGO!
Chvíľku pred tým, než sa chystáme odísť, si čašníci menia smeny. Pol metra za krkom mi zastaví čierny Mini a z neho vyskáču traja ďalší gayovia, pripravený baviť svojích hostí (zaprdlá česká hospodská obsluha by sa mala čo učiť). Z baru za zvukom svištiacich pneumatík vyletia čašníci, tešiaci sa na voľno, a na rozlúčku ešte svojím tancom pobavia hostí. Tí chlapci mi tak zdvihli náladu!
A za servis si neučtovali ani cent, pritom im by som ho rada zaplatila (taliani neberú pre nás typické sprepitné, poznala som, keď som za pohľadnice v hodnote 1,80eur chcela starému pánovi v trafike nechať 2eura a on na mňa takmer vyriahol crucifix).




Musím uznať, že táto dovolenka jednoznačne spadá do kategórie aktívnych dovoleniek (v Ríme sme podľa GPS nachodili neuveriteľných 18 kilometrov), trošku pripomínala vojenský tábor (vstávačka o 6:00 a behať, behať, behať), a trošku aj návrat pred neolitickú revolúciu (raňajky formou bufetu- silnejší vyhráva, slabší je sucháre s džemom, obed a večera boli skúškami dospelosti- buď niečo ulovíš alebo hladuješ).
 

V závere by som chcela každému, kto váha, či sa na takúto nízkonákladovú rýchlopoznávačku má vypraviť, alebo nie, odporúčam nájsť si tých pár dní a vyraziť. A tiež počkať s výlevom emócii a zážitkov tak mesiac dva. Deň po návrate by som to nedoporučila z hnevu ani pánu....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?